reklama

Poučenie z Gorilieho vývoja

Protesty proti Gorile dokázali prebudiť masy, ako máločo predtým. Zdá sa však, že z väčšej časti šlo o úder do prázdna a podľa očakávania prišlo u mnohých ľudí k dezilúzií. Mrznúť každý týždeň na námestí a chodiť kričať pred prázdne budovy naozaj nevnuká mnoho optimizmu. Avšak smejem sa ľuďom, čo od toho očakávali nejaký zázrak. Vedieť zmysluplne vyjadriť masovú nespokojnosť formou protestu nie je na Slovensku bežné a zlepšenie v tejto veci sa dá docieliť jedine skúsenosťami a istou kultúrou v protestovaní. Preto netreba zúfať a nad protestmi ako takými ohŕňať nosom. Nebyť apatický, zaujímať sa o verejné veci, to je jeden z motívov celého protestu. Ak sa zopár ľudí prebudilo, tak celá vec mala zmysel. Okrem toho poukázala na niekoľko vecí, na ktoré si organizátori takýchto akcií musia dať pozor. Nemám rád dlhé články, ale pokúsim sa túto vec rozpísať. Čosi ako poučenie z krízového vývoja.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Od začiatku existovalo množstvo problémov, ktoré hatili (či azda stále ešte hatia) úspech celej akcie. Pramenili napríklad z toho, že hoci sa vec začala ako protest „proti Gorile“, nabalilo sa na ňu aj množstvo iných vecí. Nemohlo tomu byť inak. Spis Gorila obsahuje zopár mien, niekto je zapletený viac a iný menej, ale každý rozumný človek vie, že ide len o špičku ľadovca. Každý vedel aj to, že mocipáni šafárili so štátnym majetkom pokútne dlhé desaťročia, len chýbali exaktné dôkazy. To logicky vyvoláva presvedčenie, že potrestať pár ľudí nestačí, keď je chorý systém ako taký. Zhrnúť by sa to dalo tak, že hoci je Slovenská republika na papieri demokratický a právny štát, kde múdri zástupcovia ľudu odborne a eticky vládnu, v praxi je to skrátka a dobre posledná gubernia plná rodinkárstva, korupcie a pidižvíctva, kde dožívajú a prežívajú praktiky z čias pred rokom 1989 a zákon je obeťou pošliapania od kadekoho. Situácia je taká, že je ťažké aj teoreticky vymyslieť nejaký postup, ako tento stav zvrátiť. To, čo sa zanedbávalo celé roky, nemožno šibnutím čarovného prútika zmeniť za noc. Rovnako nemožno zmeniť myslenie ľudí. Chce to vývoj, predovšetkým potrebujeme náročnejších a rozhľadenejších občanov, ktorí lepšie zvážia, koho pustiť k moci a budú ich potom ostražito kontrolovať. To však nemožno uviesť ako požiadavku protestu. Prvým problémom, ktorý si organizátori musia vyriešiť, je zmysluplne sformulovať svoje požiadavky. Musím vedieť, čo chcem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mať požiadavky ale nestačí. Keďže SR sa hrá na demokratický a právny štát, nie je možné zmeny vnútiť z ulice, keďže tento typ štátov je imúnny voči tomu, aby ho pár desiatok tisíc „krikľúňov“ dokázalo meniť. V právnom štáte nevládne ulica, ale zákon. Ak však medzi stavom na papieri a v praxi existuje obrovský rozpor, tak si treba priznať, že bežné postupy zlyhali a je nutné vyjsť do ulíc. Protestujúci potrebujú vedomie, že sú v práve, ktoré ich odlišuje od bežných krikľúňov. Je to vedomie, že žiadajú správne a spravodlivé veci, a preto sú ich požiadavky legitímne a niekto by mal pracovať na ich presadení. Naozaj, na výber sú len dve možnosti: buď robím puč a požiadavky nekladiem, pretože v blízkom čase sa chystám diktovať rozkazy, alebo som zákonov dbajúci občan a moc musí zostúpiť ku mne, aby sa nejako vysporiadala s dôvodmi mojej nespokojnosti. V druhom prípade by sa protestujúci mali spojiť s umelcami a zaslúžilými členmi spoločnosti a spolu vyvíjať tlak, kým sa nájde niekto, kto sa pokúsi tieto veci presadiť v rámci existujúceho systému. Tí, ktorí reprezentujú skazený systém samotný, nemajú najmenší dôvod ho meniť. Nikto nebude rozbíjať rodinný podnik. Riešením sú nové strany alebo nové či čestné tváre v starých. Možnosťou je aj to, že z protestov vzíde nejaký užší okruh ľudí schopných založiť vlastné hnutie. Ja som v tomto od prírody skeptický. Všetky hnutia plné idealistov čaká vytriezvenie a vnútorný boj o moc, v ktorom excelujú ľudia s osobnosťou ako Mečiar či Stalin, ktorí moc strhnú na svoju stranu a idealistov kopnú do zadku. Ale to len tak mimochodom. Druhým problémom teda je, akú stratégiu na presadenie svojich požiadaviek zvoliť. Otázka znie kto a ako.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tieto dve veci spolu dosť súvisia. Čím sú požiadavky revolučnejšie, tým drastickejšie metódy sú nutné na ich presadenie. Volanie po priamej demokracii a novej ústave bolo naozaj revolučné a hoci nikto nevie, čo by to prinieslo, z radových občanov by chcel riskovať štát na tento sociálny experiment len málokto. V štátoch, kde sa protestuje pravidelne a kvôli kadečomu, by sa im videlo smiešne hovoriť o revolúcií vždy, keď vyjde do ulíc viac než pár tisíc ľudí. Ďalšie požiadavky boli nereálne, pretože v rámci existujúceho systému neexistuje procesný postup, ako ich docieliť alebo úplne v rozpore s právnym poriadkom ako takým (pretože žiadali závažné zásahy do práv osôb, na ktoré sa hľadí ako na nevinné). Navyše ťažko ľudí bez chrbtice donútiť, aby odstúpili dobrovoľne a šli sami proti sebe. Preto bolo len správne, že sa požiadavky časom menili a vyvíjali. Vzhľadom na hĺbku gorilích problémov je ťažké určiť to, ktoré požiadavky majú prednosť pred inými. Pre niekoho sú požiadavky na vymenovanie pána Čentéša o odvolanie či odstúpenie pána Harabina „pravicové“ požiadavky. Treba zmeniť volebný systém a všetko sa zázračne vyrieši! Omyl. Je iba jedna zmysluplná požiadavka, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné – aby tento štát demokratickým a právnym štátom naozaj začal byť. Nikto by nemal stáť nad zákonom, ani prezident, ani parlament, ani súdy, ani oligarchia – nikto. To je práve ten koreň problému, že v období od roku 1993 sa nepodarilo prebudovať štát na skutočne demokratický a právny. Veci sa neustále niekam hýbu, ale nedarí sa zlý stav vecí zvrátiť. Súdnictvo je dnes čosi ako štát v štáte, prezidenti republiky sa na úctyhodných otcov národa skôr hrali, než nimi boli, parlamenty sú plné bezduchých dvíhačov rúk s imunitou a kauzy sa vyťahujú ako súčasť predvolebného boja a nikto nemá najmenšiu dôveru v to, že by orgány vykonávajúce vyšetrovanie a objasňovanie týchto vážnych zločinov mali naozaj záujem veci doviesť do konca a potrestať niekoho z „rodiny“. Sme na Slovensku, každý každého pozná, každý sa chce niekam dostať, prípadne niečo dostať a tak to aj končí. Vlak ide a výmena polovice pasažierov a strojvodcu nič nezmení, keď sú koľajnice položené a konečná stanica určená. Preto žiadať len zmenu volebného systému je do neba volajúca hlúposť. V stranách nie sú (všetci) idioti, jednoducho si spočítajú dva a dva a prispôsobia sa. Preto treba nad takými vecami ako zmena volebného systému dlho rozmýšľať a vopred analyzovať ich dopad v horizonte viac než jedných volieb. Pri zmenách zákonov treba rozmýšľať nad tým, či a ako ich možno po zmene obísť. A zmeny realizovať iba vtedy, ak je nový systém lepší než starý. Zmena volebného systému je teda iba jednou z požiadaviek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tým som sa dostal k tretiemu problému, a tým je, ako zo všetkých potencionálnych požiadaviek vybrať len tie naozaj dôležité, ktoré skupinu protestujúcich nerozoštvú a nerozdrobia. Naopak, mali by strhnúť čo možno najviac ľudí. To znamená, že ak už vieme, čo chceme, ako to chceme dosiahnuť a kto nám to pomôže dosiahnuť, vyselektujeme zopár najvýznamnejších vecí. Najlepšie takých, ktoré nie sú len v záujme nejakej frakcie, ale v záujme čo najväčšieho počtu účastníkov. V prípade terajších protestov to sú požiadavky na zmenu financovania strán, posilnenie inštitútu referenda, vyšetrenie káuz, prípadne zmenu volebného systému a tak podobne. Ja osobne si myslím, že nakoniec požiadavky organizátorov naozaj nadobudli celkom zmysluplnú podobu. Menej je v týchto prípadoch asi lepšie než viac. Aj tak väčšinu, ak nie všetky, nesplnia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Štvrtým problémom je, ako zabezpečiť „revolúciu“ pred rozkladom zvnútra a zvonku. Preto je namieste ochrana „revolúcie“ pred „ukradnutím“. Ale s niekým sa spojiť treba. To je ten najzávažnejší problém. Niekto je príliš pravicový, iný ľavicový, ďalší neschopný snílek či zapredanec, niekto ide presadzovať svoju agendu – zdá sa, že nájsť v našej spoločnosti nejakú skutočnú všeobecne akceptovateľnú morálnu autoritu je absolútne nemožné. Najhoršie však je, že každý prešľap organizátorov pomáha rozkladačom zvonku, aby mohli celú vec zhadzovať a pošpiniť. A Slovák je pre túto taktiku najvďačnejším cieľom. Kým sa darí (napr. hokejistom), všetci kričia a sú najväčší fanúšikovia, ale pri prvom náznaku krízy a neúspechu všetci ohŕňajú nosom. To je podľa mňa jedna z našich najhorších vlastností vôbec. Preto médiá a internetoví vŕtači dosiahli taký dokonalý úspech vo vytvorení hmly, kam sa môžu gorily skryť. Vyprodukovalo sa obrovské množstvo lží, informácií a dezinformácií o organizátoroch a ich pozadí a cieľoch samotných protestov, že sa v tom nikto už nemôže vyznať. Pravda a závažnosť celej veci bola utopená v mori banalít. Naozaj obdivujem organizátorov predovšetkým za tú odvahu vstúpiť do tohto hnusného bahna. Akoby ľuďom nezaplo, že aj keby protesty financovala samotná Penta, tak by sa im veci mohli vyšmyknúť z rúk a viesť k nepredvídateľným výsledkom. To by však vyžadovalo jednotu, rozumnosť a dobrú organizáciu. Ale morálne právo organizovať protesty máte zrejme iba vtedy, keď ste svätý askéta a nikoho nepoznáte. Ak ste v škôlke udreli kamaráta, tak to na vás niekto vytiahne. Hnus.

Nemyslím si, že sa premárnila šanca na nejakú veľkú zmenu. Nepremárnila, lebo žiadna šanca na nejakú Veľkú banánovú revolúciu ani nebola. Nie každý asi videl, o aký boj Dávida s Goliášom išlo. Boj za demokratický a právny štát však nikdy nekončí. Možno je dobre, že veci dopadli ako dopadli, aspoň Gorila a štyri roky Ficovej vlády vyčistia vzduch. On ostal ako posledný, kto je teraz schopný vládnuť a dovládnuť, nech je to akokoľvek tragické. A starí harcovníci si zaslúžia lekciu. Jediná zodpovednosť, ktorú voči nim môžete vyvodiť, je ich nevoliť a nekrúžkovať. Dieťa nateraz zostalo vo vaničke aj so špinavou vodou a bude sa v nej pekne dlho kúpať.

Maroš Mader

Maroš Mader

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Autor je študentom piateho ročníka na Právnickej fakulte UK. Človek bez veľkých ilúzií, ktorý veci a ľudí berie takých, akí sú. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu