Slobodu prejavu treba chrániť

Autor: Maroš Mader | 28.3.2012 o 13:40 | Karma článku: 4,33 | Prečítané:  438x

Vystúpenie Rasťa Piška na jednom z protestov proti Gorile nás s kamošmi viedlo k radostným spomienkam z detstva na nahrávky Stredoslováci a ďalšiu veselú satiru, ktorá v tých dobách prekvitala najmä proti triu Mečiar, Slota a Ľupták. Odvtedy tento typ satiry vcelku upadol, za poslednú renesanciu by sme mohli považovať Shootyho bilboardovú kampaň (a aká bola úspešná!). O to smutnejšie, že Rasťo Piško v dôsledku rôznych tlakov nemohol zverejniť svoje nové nahrávky. Niekomu tu zjavne chýba zmysel pre humor. Keď si to vezmeme, sloboda prejavu ako taká dostáva slušne zabrať. A nielen kvôli ochrane práv iných, ale aj z iných, takpovediac podzemných dôvodov.

 

Sloboda prejavu je jeden z najdôležitejších pilierov slobodnej spoločnosti. A nie, nezahŕňa len právo hovoriť o príjemných a všeobecne akceptovaných záležitostiach. Sloboda prejavu, to je aj sloboda zosmiešňovať, sloboda diskutovať o kontroverzných témach a informovať verejnosť aj o veciach, ktoré sú niekomu proti srsti. Isté hranice, samozrejme, musia existovať. Ale zvážme už fakt, že spoločnosť ako taká má veľmi silné samoregulačné mechanizmy, ktoré vytláčajú nepopulárne myšlienky na okraj. Dnes sme ľudáci, zajtra komunisti, pozajtra kapitalisti a demokrati, a beda tomu, kto spolu s nami neprevráti kabát. Už iba preto by sa mala skutočne slobodná spoločnosť k viesť k voltairovskému postoju, že bránime aj slobodu prejavu osôb, ktorých názory považujeme za nesprávne a hlúpe. Ak sa kontrola pod pláštikom akejkoľvek právnej či filozofickej argumentácie príliš rozmohne, isté je len jedno: do spoločnosti sa zadnými dverami plíži nejaké tyranstvo. Cisár je nahý, ale namiesto toho, aby sa obliekol, nechá vytrhnúť jazyk tomu, kto mu to povie. Niekto sa berie príliš vážne a nemá ani zmysel pre humor.

Slobodu prejavu treba brániť, keďže nemá ani miliardy, ani svoje tímy právnikov. Piškove nahrávky, slávne predbežné opatrenie, karikatúry proroka Mohameda, bezchrbtičná karikatúra, rozmáhajúca sa autocenzúra, žaloby, ktorými verejní činitelia cucajú peniažteky z médií, to všetko ukazuje na túto potrebu, a to nielen na Slovensku. Nazvime veci pravými menami: často je to len násilie v istých formách, ktorým sa niekto snaží potlačiť slobodu prejavu. Nič iné. Sú aj zlaté teľatá, proti ktorým nemožno dvihnúť pero, ale dnes je ich málo. A povedal by som, že sa začína rozmáhať nemilý jav: v pochybnostiach sa skôr staviame proti slobode prejavu, ako za ňu. Je novinár orgán činný v trestnom konaní alebo súd, aby zisťoval skutočnosti bez dôvodných pochybností? Nie je. Skôr by sme mali postupovať opačne: sloboda prejavu by mala mať prednosť vždy, pokiaľ nie je aspoň pravdepodobné, že protiprávne a neprimerane zasahuje/zasiahne do iných práv. Ono aj logika bežného života tomu nasvedčuje: ak niekomu zakážeme niečo povedať, v skutočnosti mu robíme najlepšiu reklamu a kričíme jeho myšlienky do sveta. Karikatúra, ktorú by videlo desaťtisíc ľudí, zrazu obletí celý svet. Ak by Nicholsonova kniha bola plná výmyslov, mohla by Pente uškodiť viac, ako negatívne ohlasy na predbežné opatrenie? Zvláštna stratégia. A potláčať slobodu prejavu je v drvivej väčšine prípadov hlúpe a kontraproduktívne a naozaj by sa to malo obmedziť iba na najvážnejšie prípady, keď je treba chrániť práva jednotlivcov(pretože aj médiá sú mašinéria, proti ktorej je jednotlivec chudáčik) alebo verejný poriadok. Ale ja si nemôžem pomôcť: prečo nenechať popieračov holokaustu a Kotlebovcov, aby vykričali svoje myšlienky do sveta? Ak sú to také nezmysly, tak čoho sa báť? Ja v tom vidím dačo totalitárske či stredoveké: neochotu argumentovať; rozkazovanie z trónu; vytrhávanie jazyka; obavy o naše ovečky, že by ich mohli zlé myšlienky skaziť.

A ešte jedna vec. Keď sa už zasahuje, nemalo by sa to robiť spôsobom, ktorý smeruje proti slobode prejavu ako takej. Má sa karikaturista báť žalôb kvôli každému obrázku? Veď karikatúra ako taká je založená na zveličovaní a zosmiešňovaní – iste to nie je pre jej cieľ príjemné, ale je to jedna z vecí, ktoré museli bohatí a mocní ľudia v každej dobe strpieť. Alebo opačne: jedna z mála radostí, ktorú svet doprial bezmocným ľuďom, ktorí nemajú priestor na to, aby mohli niečo naozaj spraviť. Malo by byť veľmi presne stanovené, aké konanie už hranice prekračuje, aby to preventívne nezatváralo novinárom ústa aj v prípadoch, kde to nie je náležité.

Je to trpké, veď po novom sa musíme skladať zahraničnému novinárovi, aby sme mali nezávislého žurnalistu. Niečo tu pekne smrdí. Myslím, že radšej než hroziť perzekúciou by sme mali viesť našich občanov k úcte k slobode prejavu, spolu s jej prirodzenými limitmi. Ľudia majú rozumu dosť – prehnaná či vulgárna satira alebo zjavné lži (alebo oslava nacizmu ako extrémny prípad) nenájdu publikum alebo nebudú mať dlhodobo škodlivý efekt. Skôr uškodia ich autorom. Horšie je vákuum, v ktorom už nikto nemôže ničomu a nikomu veriť. Zlé je mať iba médiá, ktoré nám ponúkajú svet cez modré, červené či zelené farebné filtre. A zlé je aj nepriamo umlčať tých, čo myslia inak (aj keď často si myslia skutočné hlúposti).

Preto radšej argumentovať, než umlčať a radšej vyvracať fakty, než zakazovať publikáciu. Snáď ochrana tohto práva neupadne a dočkáme sa ešte mnohých karikatúr, kritík a vydaných kníh. A v pochybnostiach v prospech publikujúcej strany.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?